Marketingové poradenstvo a texty

Aká je najsilnejšia motivácia?

Radosť z práce ako motivačný faktor

Poznáte ľudí, ktorí urobia náruživo a radi aj fyzicky náročnú prácu, napriek tomu, že by nemuseli? Zapálený motorista si s láskou vlastnoručne umyje auto, riaditeľ okope záhradu či pokosí trávnik, dopravný dispečer zadarmo trénuje malých športovcov. Dá sa takéto nadšenie prebudiť v ľuďoch aj v práci, ktorú robia za peniaze?

Zažila som kuchárku v školskej jedálni, ktorá zlostne hodila na tanier porciu niečoho bez tvaru, chuti a vône a otráveným pohľadom ma hnala čím skôr z dosahu. Stretla som aj veľmi tvrdo pracujúceho kuchára v talianskom hoteli, ktorý sa prišiel po večeri spýtať, či mi chutilo a oduševnene ma presviedčal, aby som predsa len ochutnala niečo z jeho morských príšer. A mám niekoľko priateľov vo vysokých manažérskych funkciách, ktorí považujú za najlepšie strávený čas, keď pozvú zopár hostí a vlastnoručne im uvaria niečo dobré.

V čom spočíva rozdiel?

Nie je to v tom, že by kuchárka z mojich školských čias pracovala ťažšie, než jej kolega v zahraničí. Nie je to ani v tom, že by kuchár v hoteli pripravoval samé  špeciality a mohol sa v práci viac realizovať. Moji priatelia varia aj jednoduché jedlá, ako je guláš a rozhodne pritom nepociťujú žiadnu frustráciu. Rozdiel nie je ani v tom, že školská kuchárka to robiť musela, kým manažér nemusí. Diametrálne odlišné správanie týchto ľudí je predovšetkým v pochopení účelu a z toho vyplývajúceho prístupu k práci. Kým kuchárka nevidela žiadny zmysel a úžitok v tom, aby sa deti naučili zdravo a primerane stolovať, taliansky kolega chápal, že spokojnosť hostí je tým čo ho živí a úprimne sa tešil z ich ocenenia. Moji priatelia vnímajú spoločne strávený čas ako hodnotu, pre ktorú sa oplatí aj niekoľkohodinové zháňanie surovín, a babravá práca s marinovaním, obaľovaním, nakladaním či grilovaním.

Aký prístup zvolia vaši zamestnanci?

Nepochybujem, že každý rozumný vedúci by chcel mať v tíme ľudí, ktorí k práci pristupujú s nadšením a nepovažujú za obťažovanie, ak urobia čosi navyše. Aby sme to dosiahli, musíme vo firme vytvoriť zdravé medziľudské vzťahy a prostredie, kde sa ľudia cítia dobre a chcú byť spolu. V tomto zmysle sú niekedy premyslené kroky na podporu internej komunikácie dôležitejšie, než externá propagácia. Pracovníci hrdí na svoju firmu budú nielen šíriť pozitívne hodnotenie „od úst k ústam“ ale dobrovoľne, dokonca radi vezmú na seba aj úlohy bloggerov, diskutérov na internetových fórach, či prispievateľov do médií. Keď sa firme darí horšie, neopúšťajú ju a nehľadajú okamžite výhodnejšie podmienky. Samozrejme, vyplýva to zo schopnosti manažmentu vybudovať skutočný tím a tiež „podržať“ svojich zamestnancov vo chvíľach, keď to je zase dôležité pre nich.

Cvikanie alebo dobrý popis pracovných povinností?

V nejednej firme dodnes fungujú povestné cvikačky a zamestnanci majú zaznamenanú každú minútu svojho pracovného času. Stretla som sa dokonca s meraním minút strávených na toalete. No žiadna z firiem, ktoré svedomito merali a prepočítavali pracovný čas sa nemohla pochváliť tým, že by niekto dobrovoľne a rád premýšľal a večer v kaviarni s kolegami diskutoval o možnostiach zlepšenia alebo v prípade potreby prišiel do práce cez víkend. Naopak, poznám firmu, kde sa nikto nepozastaví nad tým, že mamička dvoch malých škôlkarov príde do práce o 20 minút neskôr, pretože „ráno bol zase cirkus“. Dokonca ani prípadná krátkodobá PN-ka či OČR-ka šéfa nerozhádže. Všetky pracovné povinnosti sú však precízne spísané a každý vo firme pozná a rešpektuje svoje termíny. Nikto nemeria minúty neskorých príchodov, ale netolerujú sa nesplnené alebo neporiadne spracované úlohy. Uvedená mamička sa snaží dobehnúť chýbajúce minúty tým, že jednoducho pracuje intenzívnejšie. Ak dieťa ochorie, vezme si prácu domov a pokúsi sa všetko dôležité vybaviť. Čo za to? Napríklad vyrovnanie sociálnej dávky do výšky plného platu a pochopenie na strane šéfa, keď to potrebuje.

Rešpekt a záujem je silnejší než peniaze

Máte vo svojom tíme človeka, ktorý bez reptania vykonáva všetky svoje úlohy a keď je to potrebné, automaticky zastúpi aj chorého kolegu? Je to ten, ktorý u vás zarába najviac? Zriedka. Motivácia málokedy priamo odráža výšku platu. Pre mnohých ľudí je oveľa dôležitejší pocit, že sú pre svoju skupinu dôležití, že ich ostatní „berú“ a rešpektujú ako odborníkov. Pokiaľ si šéf dokáže všimnúť a vyzdvihnúť takéto správanie, je to odmena, akú nevyvážia žiadne peniaze. Úprimné poďakovanie, prirodzená pochvala v prítomnosti kolegov, to sú príjemné chvíle v zamestnaní.  Čokoláda či ružička pre sekretárku, ktorá spolu s nami oddrela ťažkú sezónu, nemôže byť náhradou zaslúženej mzdy, ale jej motivačný účinok dokáže znásobiť. Ak špičkový manažér pozná po mene svojich radových pracovníkov, srdečne pozdraví a  pozorne vypočuje aj vrátnikov, ak podá ruku či pridrží dvere staršej žene bez ohľadu na jej funkčné zaradenie, získava v očiach svojho tímu mimoriadne body navyše. A tieto body sa neraz premietajú do lojality a ochoty.

Dbajme na „čistý vzduch“ vo firme

Asi by sme ťažko hľadali pracovisko, kde nikdy nevznikajú klebety a nikto sa na nikoho nesťažuje. Keď ľudia robia, robia aj chyby. A tam, kde k chybe príde, sa často nájde niekto, kto by sa od nej rád dištancoval a šéfovi predostrel situáciu tak, aby vinu niesol niekto iný. Nedovoľme, aby ľudia vo vašom tíme ohovárali jeden druhého. To najlepšie, čo môžeme urobiť, je zavolať ku každej sťažnosti aj dotknutú osobu. Sťažovateľ, ktorý vie, že ho počúva aj druhý účastník sporu, bude prezentovať svoje výhrady objektívnejšie a nedovolí si emotívne útoky. Druhá strana má šancu vysvetliť svoje stanovisko a zdôvodniť postup, ktorý bol možno na prvý pohľad nesprávny, napriek tomu mohol byť odôvodnený. Vyslovenie a vydiskutovanie námietok z očí do očí v prítomnosti nezaujatého šéfa vyčistí ovzdušie a obnoví rovnováhu. Takýto rozhovor by mal skončiť dohodou o ďalšom postupe a podaním rúk. Možno nás prekvapí, ako rýchlo podobné roztržky pominú.

Tolerujme iný názor a pozorne počúvajme

Nie je veľa ľudí, ktorí šéfovi otvorene povedia, čo si myslia a kde vidia chybu. Oveľa častejšie sa stretneme s mlčaním aj vtedy, keď by sme spätnú väzbu veľmi ocenili. Od školských čias sa učíme „byť ticho, keď sa nás nepýtajú“ alebo „nehasiť, čo nás nepáli“. Ak však manažérovi unikne zo zreteľa vážny nedostatok a potom zistí, že to snáď vedeli všetci okrem neho, je najvyšší čas zamyslieť sa. Ukážme svojim pracovníkom, že nás ich názor zaujíma a vytvorme vhodné prostredie, kde nám ho môžu otvorene povedať. Či už si vyčleníme pravidelný čas, napríklad dve hodiny týždenne, počas ktorého budeme k dispozícii zamestnancom na rozhovor, alebo zorganizujeme neformálne pravidelné stretnutia určené na diskusiu. Drobné pozorovanie pracovníka sa môže stať základom výbornej myšlienky a inovácie, ak sa oň podelí s pozorným uchom dobrého manažéra. Určite netreba dodávať, že pravdivú kritiku musíme oceniť ako príležitosť pracovať na zlepšení a v žiadnom prípade nesmieme dopustiť, aby bola prejavená nespokojnosť potrestaná. Práve naopak, ľudia, ktorí mlčia, sú možno pohodlnejší, ale dopredu nás dostanú práve tí, ktorí si veci všímajú a otvorene komunikujú aj o negatívach. Pokiaľ nemôžeme veci zmeniť k lepšiemu, nenechajme návrhy nepovšimnuté a poctivo vysvetlime dôvody. Inak by ľudia veľmi rýchlo stratili záujem čokoľvek nám hovoriť.

copyright: Ing. Jana Škutková

publikované v časopise ZISK 2011

(c) 2008 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web zdarma!Webnode