Zmenili sme sa? Alebo je niečo divného vo svete reklamy?

Niekedy sa pozriem na reklamu a nestíham sa čudovať, akým stredobodom dobyvateľského vesmíru sa stávam. Jeden chce s vášňou presťahovať moju domácnosť (i keď ja by som radšej spoľahlivú a opatrnú sťahovaciu službu), telekomunikačná spoločnosť tvrdí, že pre mňa urobí všetko s vášňou (keby radšej odstránili nahlásenú poruchu spred niekoľkých týždňov), tretí má vášeň pre motory, ktorú by som s ním mala zdieľať.

Zdá sa aj vám, že tieto tvrdenia vťahujú emócie do reklamy trochu nasilu? Malo by všetko, čo by niekto rád predal, vyvolávať u spotrebiteľov orgazmus? Je nutné, aby sa mi dodávateľ vyznával zo svojich vášnivých pocitov, keď v konečnom dôsledku sú jeho ľudia často ľahostajní k jednoduchým technickým požiadavkám, ktoré kladiem na ich výrobky a služby?

Nechcem povedať, že firmy nemajú alebo nemôžu využiť emócie vo svojej prezentácii. Naopak, je jasné, že ľudia vo firmách sú v prvom rade ľudia (až potom technici, nákupcovia či predajcovia). Prežívajú svoje pocity rovnako a príchodom do firmy sa z nich nestávajú automaty. A predajca predáva človeku na druhej strane stola, nie nejakej imaginárnej firme. Ale myslím si, že vyvolávanie emócií musí mať správnu mieru, aby zostalo uveriteľné. Musí byť schopné prepojiť sa aj s racionálnymi dôvodmi, najmä ak ide o nákup kancelárskej techniky a nie parfumu.

V mojich očiach má marketing pomáhať predávať. A predaj má pomáhať zákazníkom vyriešiť nejaký problém, uspokojiť potrebu či želanie. Ak mi reklama sľúbi, že výrobca bude brať moje požiadavky vážne, postačí mi to. Ak tvrdí, že ma miluje, mám s tým už trochu problém. Keby tvorcovia reklamy dali trochu viac dôrazu na prieskum skutočných pocitov, aké zákazníci voči ich produktom prechovávajú, možno by zostávali viac pri zemi.

Úprimnosť totiž v reklamných textoch funguje. A pokojne aj s trochou emócií, pokiaľ to bude dávať zmysel.